4. a 5. apríla 2019 som sa v Bruseli zúčastnila na 23. ročníku Univerzitnej konferencie pod názvom Interpretation – Preparing for Interpreting 3.0 (https://ec.europa.eu/info/departments/interpretation/scic-universities-conference_sk), ktorú každoročne organizuje Generálne riaditeľstvo Európskej komisie pre tlmočenie (DG SCIC). Ako inak, aj tento rok bola reč o umelej inteligencii, ktorá nás, tlmočníkov, raz nahradí. Ako aj minulé roky, aj tentokrát odznelo niekoľko príspevkov o tlmočiacich softvéroch (speech-to-speech) a rôznych moderných technologických konceptoch (napríklad DG SCIC prišlo s konceptom „Augmented Interpreter“), a presne tak, ako aj v minulosti, ich záver bol – mašiny nás, tlmočníkov, ešte nenahradia. Teda zatiaľ nie, ale je to na spadnutie.
Jeden príspevok sa však vymykal z technologického opojenia, ktoré bolo cítiť z niektorých prednesených prejavov. Mňa veľmi oslovil, preto som si s dovolením jeho autorky, Antoinette Legrand, dovolila preložiť a uverejniť jeho hlavné tézy. Antoinette Legrand je tlmočníčkou na plný úväzok na DG SCIC, pracuje vo francúzskej kabíne a už dva roky je členkou Task Force pre digitálnu transformáciu na SCICu.
V svojom príspevku autorka uvádza, prečo človeka-tlmočníka tlmočiace stroje nenahradia. Jedným z dôvodov je aj ten, lebo ľudská reč je veľmi zložitá. Netvoria ju iba slová:
„My, tlmočníci, to veľmi dobre vieme. Tlmočenie predsa nie je automatická činnosť, nie je to jednoduchá transpozícia slov alebo tých najvhodnejších ekvivalentov z jedného jazyka do druhého, nie je to navliekanie korálikov na jednu nitku. Za slovami sa skrýva totiž obrovské množstvo vecí.
Rečník má vždy nejaký zámer a tým zámerom je okrem vysvetlenia argumentov aj presadenie istého uhla pohľadu aj vyjadrenie emócií. Používa pritom logiku a argumentáciu, to áno, no nezabúda zdôrazniť svoje tvrdenia kultúrnymi odvolávkami, vtipmi alebo úsloviami. A potom je tu irónia, ktorú je potrebné pretlmočiť aj s intonáciou . A čo také lapsusy, keď sa jazyk pošmykne, povie dvojzmysel a publikum sa rozosmeje? Ako toto stroj pretlmočí? Neverbálna oblasť je rovnako dôležitá ako slová: mimika, gestikulácia, ktorá takisto vytvára význam, hlas, ktorý sa trasie od hnevu alebo od dojatia. Prirodzene, tlmočník nemôže kričať alebo smiať sa, ako rečník, ale do istej miery má tlmočiť aj emóciu. Dokážu to stroje?
Všetky tieto prvky rečového prejavu sú nesmierne ľudské, presne ako aj my, ľudia. A vďaka nim je komunikácia živá a bohatá.
Preto verím, že ľudský tlmočník ešte nie je ohrozený druh. Som presvedčená, že moji kolegovia, ktorí sedia v kabínach, ma tlmočia lepšie, ako by to dokázal nejaký stroj. Samozrejme, hovorím o súčasnom stave technologického pokroku. A ten kráča vpred míľovými krokmi. No o „smrti“ živých tlmočníkov sa však hovorí už dobrých 20 rokov… a stále sme tu. Možno preto, že ako ľudia prinášame tlmočeniu pridanú hodnotu. A potom, stále máme náskok pred robotmi v tom, že ako ľudia-tlmočníci vieme prekladať nielen SLOVÁ, ale hlavne ZMYSEL, ktorý sa v nich ukrýva. Tým pádom myslíme SPOLU s rečníkom, vieme „uhádnuť“ jeho zámer.
Človek má síce cit, no nie je neomylný. Je pravda, že ak bude konfrontovaný ako tlmočník so zoznamom plným čísel, alebo s názvami rýb či položiek v colnom sadzobníku, tu bude mať výhodu robot. Práca konferenčného tlmočníka však nie je len o tlmočení čísel. Je to často tlmočenie politickej diskusie o veciach, ktoré vedú k zložitým rokovaniam. Stačí spomenúť brexit.
A v momente, keď sa v rokovaniach hrany vyostrujú, akcenty sa zvýrazňujú a tempo reči zrýchľuje, je výhoda na strane ľudského tlmočníka. Ten sa totiž pohybuje na krehkej ploche. V tisícine sekundy, ale pritom pozorne musí podľa kontextu zvažovať každé slovíčko, vniknúť do mysle rečníka a klienta, aby čo najvernejšie tlmočil jeho intencie. Je v tom trocha schizofrénie, to je pravda, ale predstavte si, ako by v takýchto citlivých rokovaniach pôsobil stroj. Ako slon v porceláne.
V každom prípade, technológie nemožno zatracovať. Ponúkajú totiž nevídané perspektívy pre zlepšenie a pomoc tlmočníckej práce. Mnohé schôdze, ktoré tlmočíme, sú veľmi technické a je potrebné sa na ne pripravovať.
Práve tam ľudia-tlmočníci potrebujú pomoc. Umelá inteligencia by mohla pomôcť v čítaní a analýze dokumentov, pri zostavovaní terminológie, skrátka pri tej činnosti, ktorej sa neraz venujeme až v predvečer zasadnutia. Rôzne technologické „zlepšováky“ nám pomôžu ušetriť čas a efektívnosť, ale nenahradia nás.
U nás na SCICu sa zaoberáme myšlienkou „digitálneho panelu“ v tlmočníckej kabíne, na ktorej by sa počas prejavu rečníka objavovali série čísel, vlastných mien, komplikovaných názvov, ktoré rečník vyslovuje. Skrátka, tento panel by bol dokonalým kolegom, tým, ktorý by stále dával pozor, písal čísla, mená, ale zároveň by sa moc nevtieral a nezaberal celý životný priestor v kabíne.
Vývoj digitálnych technológií teda napreduje a my na ten vlak naskočiť musíme, ak nechceme zaostať. Technológie však majú význam len vtedy, ak sú pridanou hodnotou a slúžia človeku, nie vtedy, ak sa im človek musí prispôsobovať.“
Kontakt na príspevku:
Antoinette Legrand
Konferenčná tlmočníčka, DE/EN/IT/NL > FR
Oddelenie pre francúzske tlmočenie
Európska komisia
Antoinette.LEGRAND@ec.europa.eu
Odkaz na tento príspevok a aj na celú konferenciu je tu:
https://webcast.ec.europa.eu/scic-universities-conference-2019-04-05
