Poznáte to. Stretnete sa s právnikom a nech sa ho spýtate akúkoľvek jednoduchú otázku, priamej odpovede sa nedočkáte.

„Keď predávam auto, je lepšie dať si peniaze vyplatiť na účet alebo trvať na platbe v hotovosti?“

„No vieš, to záleží od toho, či chceš mať preukázateľný dôkaz o zaplatení konkrétnej sumy alebo chceš mať istotu, že kúpna cena bude zaplatená okamžite pri odovzdaní veci.“

Hm…

„Keď spíšem závet, bude to notár v dedičskom konaní rešpektovať a rozdelí majetok podľa neho?“

 „Pozri, vo všeobecnosti platí, že prejavená vôľa v závete je rozhodujúca pre dedenie, avšak máme inštitút neopomenuteľného dediča a navyše existuje riziko, že niektorý z dedičov napadne platnosť závetu na súde alebo sa závetná listina po smrti stratí.“

Hmmm…

„Myslíš, že dnes bude pekne?“

„Definuj čo považuješ za „pekné“. Niekto sa teší zo slnečného počasia, inému chýba dážď pre jeho záhradku, ďalšiemu je príliš teplo. Navyše je malý predpoklad, že počasie bude počas celého dňa na celom území krajiny konštantné, preto aj v prípade, ak by v Košiciach celé predpoludnie svietilo slnko, mohli by sme len na základe toho povedať, že bolo pekne?“

Hmmmmm (rozumej hromy-blesky)

A to už vôbec nehovorím o písaných textoch, kde aj na dohodnutie pätnásťeurového paušálu potrebujú naši pestrofarební operátori osem strán textu s veľmi ale veľmi nesmelými písmenkami, ktoré sa pred vami skrývajú nielen svojou veľkosťou, ale hlavne svojím významom. A nie je to len problém so smartfónmi (podľa hesla – ak chceš smartfón, buď taký smart a pochop túto zmluvu), ale aj s poistením auta, prípojkou plynu alebo so stiahnutím mobilnej hry, ktorá je určená pre predškolákov (sic! alebo skôr sick). Prečo to tí právnici robia?

„Nuž, na túto otázku je ťažké odpovedať kategoricky bez toho, aby sme prílišným zovšeobecňovaním nediskriminovali rôzne jusnaturalistické a pozitivistické ideové prúdy v rámci právnickej obce, čo by mohlo nevyhnutne viesť k vytváraniu ešte hlbšej priepasti naprieč spoločnosťou a k ukazovaniu prstom na tých, ktorí sú iní než my.“

Hmmmmmmm (pozri vysvetlivku vyššie v texte)

 

Právo ako umenie dobrého a spravodlivého

Ak vám pri tejto charakteristike trhá kútikom úst, je čas vrátiť sa o pár milénií späť a spýtať sa na vysvetlenie starovekého rímskeho právnika menom Celsus (áno, máte pravdu, nevedel som z toho mena urobiť genitív). Právo má poskytovať dobré a správne riešenia pre každodenné spory a má za cieľ stanoviť ako záväzné také správanie, ktoré možno považovať za spoločensky najviac prospešné a zachovávajúce rovnocenné postavenie členov spoločnosti. Jednoducho povedané, musíme nájsť riešenie, ktoré bude rovnako dobré pri prvom aj pri desiatom spore a ktoré je natoľko všeobecné, že sa dá využiť v podobných (hoci nie úplne rovnakých) situáciách. Sami viete aké ťažké je vynášať kategorické súdy v prípade medziľudských vzťahov.

V televízii hovorili, že jednej pani sused priotrávil psíka a ona mu musela platiť drahú liečbu. Odľud jeden. Až kým sa nedozviete, že ten psík toľko polieval susedove tuje, až chytili zlatistú farbu a okrem toho každý večer zavíja počas celého Búrlivého vína. Už to prestáva byť také čiernobiele? Ale čo keď tým prehlušovaním seriálovej kultúry vlastne chráni dobrý vkus spoločnosti? No a teraz príďte s pravidlom, ktoré takýto spor vyrieši „dobre a spravodlivo“ a navyše nielen v prípade psíka, tují a Búrlivého vína, ale aj v prípade sliepok prelietajúcich cez plot, následne naháňaných mačkou a nedopozeraného Paneláku.

Také pravidlo asi nebude jednoduché, pretože ani život nie je jednoduchý. Nebude ani jednoznačné, pretože ani každý spor nie je jednoznačný. A zrejme nebude ani prirodzene a jednoducho pochopiteľné, pretože ak by bolo, tak by sme to pravidlo ani nepotrebovali, keďže by sme ho vnímali ako prirodzenú vec. Veď preto žiadny právny predpis výslovne nehovorí, že nemáte mačku, špinavú od naháňania sliepok, dávať do práčky.

 

Nezabiješ a zaplatíš včas alebo tak nejako

Keď už máme nejaké pravidlo, mali by sme ho správne pochopiť. A tu právnikov často obviňujeme, že sa chytajú za slovíčka a vidia v texte aj to, čo tam nie je. Právnické výrazy okolo nás lietajú zo všetkých strán a po nejakom čase už považujeme vyživovaciu povinnosť za súčasť svojho slovníka, občas vytkneme vady dodaného tovaru, prípadne protestujeme avalovanú vlastnú zmenku rubopisovanú v prospech indosatára. Dobre, tak to posledné možno ešte nie. Skrátka, všetci sa stávame tak trochu právnikmi a keď nám ako prekladateľom pristane na stole právnický text, tak si povieme – a veď s týmto som tak trochu už robil. Aj my sme predsa predávali dom a sobášny list som tiež už často videl.

A potom sa to začne sypať. Začnete čítať vetu, ktorá viac-menej dáva zmysel, kým sa nad ňou hlbšie nezamyslíte. No ale tie slová, ktoré tam do toho napchali! A to museli písať takouto podmienkovou vetou aj s tým prechodníkom a trpným príčastím? (pevne verím, že všetky tieto javy existujú) No tak to teda skúsim nejako preložiť, veď dôležité je, aby to malo hlavu a pätu a aspoň sa ten preložený text bude čítať ľahšie, než originál. Má to vôbec zmysel nahromadiť tu popri sebe toľko pomenovaní, keď mi slovník na každý z tých výrazov hádže úplne rovnaký preklad? Takže hlavne to nejako preložiť, veď aj tak môžem povedať, že zo zdrojového textu nebolo celkom zrejmé ktorý z tých významov má vlastne autor na mysli. A buďme úprimní, kto už tie zmluvy vôbec číta?

A potom máme v preklade, že záložca ručí svojím bytom (hoci ručiť môže len celým svojím majetkom alebo k bytu zriaďuje záložné právo), že v prípade sporu z tejto zmluvy obžalovaný hradí trovy konania žalobcu (hoci obžalovaného v civilných sporoch zo zmluvy nenájdete) a že zmluva nadobúda právoplatnosť dňom jej podpisu (hoci právoplatnosť nie je to isté čo platnosť). Zistí to zadávateľ prekladu? Vo väčšine prípadov asi ani nie, keďže ak by si text vedel sám správne preložiť, tak vy ho na stole vôbec nemáte. Tak potom kde je problém? Možno bude problém v tom, že sa raz vášho kreatívneho prekladu chytí nejaký „slovíčkariaci“ právnik a bude tvrdiť, že to, čo sa v zdrojovom texte javilo ako pomerne presne (aj keď zložito) vymedzené riešenie, je v skutočnosti v preloženom texte, na ktorý sa zmluvná strana spoliehala, nejaké úplne iné (aj keď elegantne a súvisle preložené) riešenie. Prečo teda túto nepresnosť nevnímame tak do očí bijúco ako pri iných odborných prekladoch? Pretože ak pri preklade liečebnej metódy na zlomeninu panvovej kosti preložíte namiesto nej kľúčnu kosť, rozdiel je zjavný a hmatateľne preukázateľný. Ale čo s tým ručením, zálohom, zárukou, rukojemníctvom, avalom a zábezpekou?

Áno, som medzi prekladateľmi taká čierna ovca, ktorá sa priplichtila do ich košiara bez toho, aby bola riadne odchovaná na lingvistickom materskom mlieku, ale šupla sa sem cez právnickú kľučku z vedľajšieho košiara. Keď ma občas chytí nespavosť, napíšem vám o tom čo nás v tom našom košiari naučili a čo by sa mohlo zísť aj vám, ale aj o tom, čo sa mi v jednom a druhom košiari páči. A hoci ste sa napriek nadpisu o Legal English nedozvedeli vôbec nič (toľko k mojim znalostiam marketingu), môžete oprávnene dúfať, že niekedy nabudúce to už bude viac k veci. Alebo dopadnete ako tie deti sediace na sedačke v seriáli How I met your mother.

 

Autor Juraj Kotrusz

Komentáre:

Perla Farkašová 17.04.2015

Pán Kotrusz, plne súhlasím. Preklad právnych textov je naozaj úloha neľahká či už si hovoríme, že sme odborníkmi na jazyk alebo právo, alebo oboje. Každé slovo/termín má svoj dôvod a význam a vynechávanie nie je na mieste (okrem duplicitných výrazov bežných v anglických právnych textoch). Neuľahčujú nám to však ani autori týchto textov, pretože vo svojom „newspeaku“ nielenže používajú zvláštne slová a slová veľmi zvláštne, ale mnoho sa dá vytknúť aj ich gramatike. Česť výnimkám, avšak moja skúsenosť je, že používanie čiarok a dokonca aj bodiek za vetou či veľké písmená na začiatku vety sú pojmy a aktivity mnohými autormi právnych textov zanedbávané, čo ešte viac sťažuje preklad takýchto traktátov, v ktorých je jedna veta v rozsahu 5–6 riadkov bežný jav. Hovorím o slovenských právnych textoch najmä, bohužiaľ, zo súdneho prostredia. Naozaj je niekedy náročné určiť, kde sa začína a končí myšlienka či veta a zistiť, ako to naozaj je u autora či korektora takéhoto textu býva náročné a často sa to končí neúspechom. Nie je jednoduché dať zmysel v preklade niečomu, čo nedáva gramaticky ani logicky zmysel v zdrojovom jazyku. A to je to, čo mňa osobne na tejto práci baví a čo podľa môjho názoru aj odlišuje „živého“ prekladateľa od stroja; snaha nielen preložiť slovíčka a text ale preložiť zmysel a význam, a to všetko ešte aj správne a presne, čitateľne a zrozumiteľne. Takže, hor sa do prekladania, priatelia! Perla Farkašová

Juraj Kotrusz 21.05.2015

S tými nedostatkami v právnych textoch (chýbajúce čiarky, bodky, interpunkcia) máte pravdu – je to častý problém, ktorý spôsobujú samotní tvorcovia textu tým, že sa viac sústredia na obsah, než na formu a my prekladatelia, ktorí sme tou formou viazaní, potom premýšľame či je ich vynechanie úmyselné s cieľom zdôrazniť nejakú skutočnosť alebo ide o prostú nepozornosť či neznalosť autora textu. A hľa, uz je tu veta na 5 – 6 riadkov!